Skutočný príbeh z päťdesiatych rokov:
            „Keď ma eštebáci násilne vytiahli z auta, povedali mi: „Ste zatknutý. A nerobte žiadne hlúposti.“ Hneď prvú noc ma postavili k výsluchu. V miestnosti sedeli štyria chlapi a každý z nich mal na mňa inú metódu. Prví dvaja hovorili so mnou akoby priateľsky. Tretí mi povedal: „Hlupák, my ťa tu môžeme nechať zdochnúť alebo poslať domov. Tak budeš hovoriť?!“ A štvrtý, ktorý mal na rukách natiahnuté glazé rukavičky, naraz vyskočil, chytil ma pod krk a reval: „Ty sviňa farárska, ty budeš srať svoje vnútornosti, ak neprehovoríš!“ Strčil do mňa, ja som spadol na zem a on začal do mňa kopať. Odvtedy mám mnohé zuby falošné.
            V noci ma často budili, polievali vodou a musel som pochodovať. „My máme dosť času, veď ty raz prehovoríš!“ hovoril vyšetrovateľ.  A ešte mi hovoril: „Máš Kristove roky, ty hovädo, ale si tak blbý... My vieme na teba toľko, že budeš visieť...“ Po niekoľkých mesiacoch mi navrhli spoluprácu.
            Dňom i nocou mi v hlave bežali len dve slová: smrť a povraz. To boli hlavné témy rozhovoru s vyšetrovateľom. Cítil som sa ako ruina, ktorá sa snaží zmobilizovať v sebe posledné zvyšky síl a viery. Nevedel som, či v tomto všetkom obstojím. Môj rozhovor s Bohom bol výkrikom človeka, z ktorého odchádza zdravie, životný elán, dôstojnosť a schopnosť milovať. Cítil som hnev a sklamanie z Boha, pretože som si myslel, že ma opúšťa. „Už nemôžem, daj mi silu, Bože!“ neustále som opakoval.
            Spočiatku to bola len výčitka Bohu. Postupne som ale poznával, že Boh chce, aby som sa mu úplne zveril a vložil do jeho rúk réžiu svojho života. Začal som sa modliť: „Pane, odovzdávam ti celú svoju slobodu. Vezmi si aj môj život, ak chceš. Len mi, prosím, daj silu.“
            Toto bol vrchol môjho vnútorného života vo väzení. Od toho momentu som začal pociťovať uvoľnenie a na všetko som sa začal pozerať inak.
            Človek sa má neustále opierať o Boha. To je poučenie, ktoré som si priniesol z väzenia. Keď sa oňho oprieš, prestaneš sa zaoberať sám sebou a svojou nedokonalosťou. Až potom môžeš s ním konzultovať všetko, aj malé každodenné veci.
            Vo väzení som najviac cítil, že Boh je so mnou.“

            Spracované podľa knihy „Čím to je, že jste tak klidný?“- rozhovory s mons. Václavom Dvořákom.